Snehová Vločka

22. listopadu 2012 v 19:02 | Rose |  Jednorázovky
Tak, opäť som sa dokopala k písaniu.... možno trošičku iný žáner... a možno ani nie Smějící se Skrátená časť tejto jednorázovky bude aj v Abdon časáku (spolu s mega, ultra, špica fotkami), ktorý si bezplatne môžete stiahnuť tu ---> http://casopis-abdon.webnode.sk/
Snáď sa vám bude páčiť. Usmívající se


Bol začiatok jesene. Vonku bolo síce ešte celkom teplo, no jemný vánok už stihol vystriedať prudkejší studený vietor, ktorý každú chvíľu rozčeril vrcholky stromov, ktorým sa len nedávno zvyčajná zelená farba premenila na širokú škálu žltej, oranžovej, červenej a hnedej. Milovala som toto obdobie. Nebolo nič krajšie, ako sa v tento nádherný čas ísť prejsť do lesa, počúvať posledný spev vtákov, ktorým sa lúčili na dlhý čas s okolitou krajinou, a nechať si prehrabovať vlasy jemnou rukou vetra. Ani som si neuvedomila, a nad krajinou sa rozhostil súmrak.
"Ach sakra, meškám na večeru!" zakliala som a rozbehla sa domov.

Pred domom som zbadala zaparkované známe čierne auto, a rozžiarili sa mi oči. Toto auto je vždy predzvesťou úžasného večera stráveného počúvaním fantastických príbehov s hrnčekom kakaa v ruke. Nadšene som vbehla do domu a vbehla rovno do náručia môjho starého otca. Zaplavila ma vôňa horiaceho dreva a rozmarínu. Nemýlila som sa. Privítal ma svojím zvyčajným: "Kiran, dieťa moje! Letíš ako orol za korisťou!" a vzápätí sa miestnosťou začal ozývať jeho hrdelný smiech.
"Starý otec! Že mi povieš nový príbeh?" nasledovala moja zvyčajná otázka, po ktorej nasledovala jeho zvyčajná odpoveď : "Prečo sa tak hlúpo pýtaš? Samozrejme že áno."
"Nie tak rýchlo, mladá dáma! Meškáš!" ozval sa za nami karhavý hlas.
"Naini, odkedy si taká prísna? Keď si bola v jej veku, behala si po rezervácii do súmraku každý deň," otočil sa starký s úsmevom na moju mamu, ktorej ale zamračený výraz z tváre nezmizol.
"Otec, to bolo v rezervácii, nie v meste. Kiran, za desať minút bude večera. Choď sa pripraviť," otočila sa a odpochodovala do kuchyne. Starký sa ma mňa pozrel, prevrátil oči a nasledoval ju.

Vždy keď k nám zavíta starký, má pripravený nejaký príbeh. Naša rodina pochádza z kmeňa severoamerických indiánov, Senekov, takže jeho príbehy sú vždy úžasné, plné odvážnych hrdinov, bojov, no aj lásky k prírode a všetkému živému. Mama sa vydala za "bledú tvár" keď mala devätnásť a z rezervácie sa odsťahovala za ockom, takže starký býva dobrých stoštyridsať kilometrov od nás. Jeho návštevy nie sú veľmi časté, no o to viac vzrušujúce a naplnené očakávaním.

Starký bol geniálny rozprávač. Vedel prinútiť zmysly svojich poslucháčov, aby sa správali tak, ako chcel on. Prinútil oči, aby videli miesta, o ktorých sa im nesnívalo ani v najdivokejších snoch, vedel prinútiť uši, aby v diaľke začuli dupot slonov ženúcich sa rozpálenou prériou, ktorej horúčavu ste mohli cítiť na vlastnej koži a vo vzduchu cítiť také exotické vône, že sa vám pri ich aróme až krútila hlava. A rovnaké to bolo aj teraz. Keď začal rozprávať, doslova som cítila na vlastnej koži neodbytné dobiedzanie vody a rozbúreného vetra.

"V tú noc sa v prastarom boji stretli duchovia vody a vzduchu," prehovoril starký a jeho hlas sa začal miešať s obradnými kmeňovými bubnami. "Nahnevane si vymieňali smrteľné údery a zem sa prehýbala pod ich mocnými údermi. Márne naši ľudia odprosovali duchov, márne im prinášali obety, mocné nápory dažďa a vzduchu zničili všetku tohoročnú úrodu. Podľa legendy víchrica trvala celé tri dni a tri noci, a štvrtého dňa náhle ustala. Vtedajší náčelník, Sivý Vlk, sa za úsvitu vybral poprezerať škody, ktoré neľútostné živly popáchali. Ako sa tak smutnými očami obzeral okolo seba, hľadiac na spúšť, ktorá sa okolo neho rozprestierala tak ďaleko, ako jeho bystré oko dovidelo, vietor mu svojím tichým hlasom pošepol, aby sa išiel pozrieť k Veľkej rieke. Sivý Vlk s pokorou poslúchol. Ako sa tak prechádzal popri brehu, v diaľke zbadal, rútiac sa po prúde, neveľký prútený kôš. Obrovský bol jeho údiv, keď narazil o breh priamo pri jeho nohách, a on doň nahliadol. Pod kožušinovými prikrývkami spalo dieťa, belšie ako sneh, ktorý mal napadnúť už čoskoro. Malé dievčatko mohlo mať ani nie tri letá. Náčelník ju nazval Snehová Vločka, podľa jej belostnej, čistej pokožky a prial ju za svoju dcéru. Snehová Vločka vyrastala v osade spolu s ostatnými deťmi, a každý ju mal rád, pretože odkedy žila v osade, nepostihlo ich žiadne nešťastie. Dievča rástlo ako z vody, a každým dňom bola krajšia a krajšia. Jej svetlé, kučeravé vlasy, pripomínajúce jesenné listy padajúce zo stromov boli jemné ako hodváb a jej jantárové, srnčie oči musel obdivovať každý, na kom spočinul jej pohľad. Sám náčelník ju naučil loviť a stopovať zver, používať zbrane ktoré dovtedy patrili do rúk len mužom a rozpoznávať reč duchov krajiny, ktorí ju zaučili do tajomných mystérií prírody. Jednej noci, presne štrnásť liet po jej tajomnom priplávaní, ju zobudili zvláštne hlasy. Celá rozospatá a zmätená vyšla zo stanu a poobzerala sa okolo seba. Všade vládol kľud, vzduchom sa niesli len zvyčajné zvuky noci. Už-už si išla ľahnúť, keď tu zrazu tajomný hlas začula znova. Prichádzal od neďalekého lesa. No, nebola by to riadna hrdinka, keby sa nevybrala - aj napriek strachu ktorý jej zvieral žalúdok - priamo v ústrety temnému dobrodružstvu. Čím bola v lese hlbšie, tým lepšie rozumela prastarým slovám, ktoré, ako sa domnievala, prichádzali od samotnaj Veľkej Matky Prírody.
Tvoja úloha je určená už stáročia, tak počúvaj pozorne,
Blíži sa veľký boj, no ty nebudeš zabíjať v tejto vojne.
Tvoj koniec nadíde skôr, ako si myslíš,
No pred tým, musíš urobiť to, čo cítiš.
Musíš zabiť veľkého nepriateľa, ktorý žije medzi duchmi,
Vystopovať a zničiť, kým nedôjde so svojími druhmi.
Či pri tej úlohe skonáš, to je vec osudu,
No hrdina sa s teba stane, keď neprepadneš zlému úsudku.
Bež, snežný lovec, bež zabiť nepriateľa,
Hviezdy budú nad tebou bdieť, keď budeš musieť obetovať tak veľa.
Slová sa okolo Snehovej Vločky obíjali ako reťaze, ktoré jej zväzujú život, no úlohu priala s hrdosťou. Bola predsa náčelníkova dcéra. Nezaháľala a okamžite sa vybrala na východ.
V desiaty deň svojho putovania krajinou, narazila v lese na podivnú stopu. ´Čo za ozrutnú obludu to tu zanechalo?´ spýtala sa samej seba zhrozene. Stopa mala tvar medvedej laby, no bola veľká ako jej predlaktie. Najtichšie ako vedela, sa vybrala na prieskum. Odtlačky vo vlhkej, jesennej zemi ju zaviedli na neďalekú čistinku. Opatrne sa zakrádala v tieni posledných stromov, a ohromene sledovala výjav, ktorý sa jej naskytol pred očami. V strede čistinky sedel bez pohybu obrovský čierny medveď. Okolo jeho tela sa mihali nejasné tvary zlých duchov ktoré šepkali do vetra zlovestné slová. Snehovej Vločke zamrelo srdce. ´To mám bojovať proti tomuto ozrutnému monštru?´ prepadalo ju zúfalstvo. Náhle vietor zmenil smer a medveď zavetril. Snehovej Vločke prešli po chrbte zimomriavky, keď sa prudko otočil a zahľadel sa priamo na ňu. V očiach sa mu zračila krvavá krutosť a jeho hnev každou sekundou narastal do ozrutných výšok. Nemalo zmysel utekať či naďalej sa skrývať. S hrdo zdvihnutou bradou sa Snehová Vločka postavila priamo proti nepriateľovi, držiac iba svoju dýku.
Dokážeš to.
Nieslo sa vzduchom, a malé, útle dievča sa zhlboka nadýchlo. Vo chvíli, keď s krikom vyštartovala, sa oproti nej rozbehol aj medveď. Svet okolo nich sa zastavil. Medveď sa týčil do ozrutnej výšky, mal obrovské pazúry a smrteľné zubiská. Snehová Vločka mala len svoju dýku a nevídanú inteligenciu. No na jej strane stáli všetci duchovia lesa a predkovia jej kmeňa. Mentálna sila sa vyrovnala sile fizickej, a oni sa stretli vo vyrovnanom súboji. Keby ich niekto sledoval, naskytol by sa mu pohľad, po ktorom by mu tuhla krv v žilách a na chrbát mu naskákali zimomriavky. Uzrel by dievča a medveďa, tancujúcich v smrteľnom tanci, ktorý si vymieňajú mocné údery. Snehová Vločka bola rýchla, šťastne sa jej darilo vyhýbať medveďovím výpadom. No vo chvíli, kedy zapichla dýku do medveďovej sánky a tým mu zasadila smrteľný úder, zacítila elektrizujúcu bolesť. Medveď s mocným buchotom padol na zem a Snehovú Vločku stiahol so sebou. Dievčina sa šokovane pozrela na medveďovu labu, ktorá bola hlboko zakliesnená v jej hrudi.
V bolestiach ležala na smradľavom, mŕtvom tele svojho nepriateľa a prerývane dýchala. Znenazdajky sa rozfúkal prudký, studený vietor a privial prvé vločky snehu. Dievčina sa usmiala a s vedomím, že zachránila svoj ľud, posledný krát vydýchla. Jej telo našli o tri dni neskôr jej zúfalí bratia.
Verte či nie, tento boj ovplyvnil celý priebeh veľkej bitky severských klanov, ktorý sa odohral o mesiac neskôr. Ich nepriatelia bez diabolskej pomoci medveďa nemali šancu vyhrať.
Vďačný ľud Snehovú Vločku nazval Snežnou lovkyňou a stala sa najväčšou lovkyňov v dejinách kmeňa Senekov."

Rose
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Teryii Teryii | Web | 25. listopadu 2012 v 19:54 | Reagovat

Tak táto poviedka bola suprová :-) Nechápem, odkiaľ takéto nápady berieš, no fakt..mne by to v živote nenapadlo :-x Si fakt dobrá :-P Mám rada takéto príbehy a niečo spojené s prírodou :-) Teším sa, že si to dala do časáku :-P Lebo to tam má určite miesto ;-)
Len jedna vec mi tam nejako padla do oka: Tri letá a štrnásť liet... Nie náhodou tri roky a štrnásť rokov? :D :D Ja len tak..neviem, ako si to chcela mať :-D Alebo hádam si to myslela ako leto? :-) Pretože tak by to bolo dobre :-D
Tak dík za naozaj super čítanie, potešila si ma :-)
Teryii

2 Rose Rose | Web | 25. listopadu 2012 v 20:03 | Reagovat

[1]: Jop, myslela som to ako leto, ako ročné obdobie. :-D  A ďakujem, som rada že sa ti to páčilo. :-)

3 Teryii Teryii | Web | 21. prosince 2012 v 21:54 | Reagovat

Tak ako ide život? :-)
Škola ťažká, no sú tu Vianoce! :-P Super, nie? :D
A preto som aj prišla konečne pochodiť po blogoch a popridávať nejaké nové časti, nech máte čo čítať, keby ste sa veľmi nudili, moje zlatíčka ;-) :-D
Konečne som sa dostala k Životu so živlom, takže I´m so excited! :-D
A pribudla aj nová časť Zem gigantov :-P Tak prosím komenty ;-)
No a samozrejme, prajem ti príjemné Vianoce v kruhu rodiny, veľa darčekov a málo pribratých kíl :D Uži si prázdniny! :-P
Dík :-)
Teryii

4 Dan Dan | E-mail | Web | 24. prosince 2012 v 14:28 | Reagovat

Prajem ti veselé Vianoce a šťastný Nový rok :) Nech ich stráviš so svojimi blízkymi a v rodinnej pohode :) Veľa pekných darčekov, a hlavne kníh ;) s pozdravom Dan.
PS: Na blog som konečne pridal pokračovanie poviedky Som iba človek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama