Valhala... volanie krajiny súmraku - kapitola dvanásta - 2. časť

26. září 2012 v 15:00 | Rose |  TU
Po vypuknutí bitky som prepadla úplnej panike. Neviem čo sa stalo. Bola som tak pevne rozhodnutá ponechať si chladnú hlavu, no nemohla som. Musela som myslieť na Eryona.


Do stanu mi vtrhol vojak.
"Slečna, mám príkaz odviesť vás do Serinho stanu," prehovoril na mňa hlboký, priemny bas. Do tváre som mu nevidela, takže, prirodzene, zaváhala som.
"Nebojte sa, hovorím pravdu, neublížim vám," povedal upokojujúco a podal mi ruku. Bola som zúfalá (aj keď moja hlúposť sa tým veľmi ospravedlniť nedá) a potrebovala som mať niekoho pri sebe. Chytila som sa a pomohol mi vstať. Zobrala som si meč a vyšli sme do toho huriavku.
Serin stan nebol ďaleko (na túto situáciu sme sa chvála bohu, stihli pripraviť), no aj tak sme boli na pár minút v bezprostrednom nebezpečenstve. Stan bol vďaka svojej polohe perfektný ako "obranné stanovisko". Stál pri skale, takže zo zadu ho nemohol nikto napadnúť a spredu mal postavenú hliadku dvadsiatich najlepších bojovníkov, ktorí mali len jednu úlohu. Brániť stan.
Vrhol sa na nás vojak, a ja som stratila aj ten kúsok rozumu, ktorý vo mne ostal. Už som skoro cítila oceľ na mojom ramene, no môj spoločník zdvihol meč a odsekol mu hlavu skôr, než mi stihol ublížiť. Hnali sme sa pomedzi bojujúce skupinky. Očami som pátrala po Eryonovi, no nikde som ho nevidela. Prebehli sme okolo našej "ochrannej čaty" a hnali sa ku vchodu, no ešte prv ako som zmizla z bojiska a ocitla sa v "bezpečí", v diaľke som zazrela Jo a Elain. Pri pohľade na situáciu v ktorej sa ocitla moja priateľka, mi zamrelo srdce. Stáli oproti ozrutnému tvorovy s rohmi - tuším sa to volá mimotaurus - a zároveň na ne útočila hŕba vojakov.
Vbehla som rovno do Joshovho náručia. Ako náhle som ho zbadala, živého a zdravého - hoci s tvárou skrivenou od strachu a obáv - rozplakala som sa. Nahlas a hystericky.
"Rose, neplač, nikomu to nepomôže," upokojoval ma Josh a objal ma okolo pliec.
"Za všetko môžem ja! Len kvôli mne musíš ty a Jo toto prežívať! Keby som vtedy neostala po škole a nestretla sa s Jo, nikdy by sme tu neprišli a nikdy by si tu nebol ani ty. Mohol si viesť úplne normálny a kľudný život..."
"Už dosť!" prerušil ma prudko.
"Rose, si úplne mimo. Keby ste sa nestretli po škole, stretli by ste sa niekde inde. Valhala by si vás zavolala ajtak. Nezabúdaj. Sebaobviňovanie teraz nikomu nepomôže, a tebe už vôbec nie. Prosím ťa, kto by chcel žiť normálny, kľudný život? Netúžili sme náhodou už od malička zažiť niečo takéto? Nejaké fantastické dobrodružstvo?"
"Áno, ale boli sme deti..."
"Ale prestaň!" zachechtal sa Josh a nenechal ma dopovedať. "Nebuť smiešna. Bola si to práve TY, ktorá až do poslednej chvíle verila na zázraky, to TY si verila, že sa ti raz splní sen. Verila si aj za mňa. A splnilo sa to, Rose. Stalo sa nám niečo, čo sa stáva jednému z milióna - a to som to možno aj prehnal - takže ešte raz ti hovorím. Spamätaj sa! A buď za to vďačná. Nespoznávam ťa. Tá stará Rose ktorú poznám, by bojovala až do konca a nevzdala sa! Ja som za to vďačný. No povedz, ktorý ďalší človek bude môcť povedať že bol v inom svete? Že videl toľko úžasných bytostí a prežil toľko dobrodružstiev?" dopovedal a zmĺkol.
"Prepáč, máš pravdu," povedala som ticho a zotrela si posledné slzy. Nevzdám sa, tak ako som sa nevzdávala do teraz. Prvý krát som sa rozhliadla po stane a zistila som, že okrem nás tam stoja ešte traja strážcovia.
´Super, a zase som za kvalitnú hysterku, úžasné Rose,´ povedala som si a zahambila sa.
Pristúpila som k strážcovi, ktorý ma sem priviedol a zachránil ma. Zahľadela som sa mu do tváre, ktorú mu lemovali polodlhé, jemne vlnité vlasy peknej hnedej farby, v ktorých mu hrali odlesky gaštanovo červenej. Mal pekné, ostré črty a hlboké hnedé oči. Na prvý pohľad som nevedela identifikovať, aký je druh sieluda. Všetky jeho črty boli ľudské, no zároveň z neho kričalo, že človek nie je. Vyzeral tak staro a zároveň tak mlado. Určite bol oveľa starší ako ja alebo Eryon.
"Ďakujem," povedala som a on prikývol. Vedela som, že mi bude sympatický, no zárovaň som naňho bola tak trochu naštvaná. Mala som pri ňom pocit neschopnosti, cítila som sa ako malé dieťa. A ja nenávídím taký pocit. Áno, viem, bolo to sebecké, no nevedela som prestať myslieť na to, že ma zachránil a na pár minút som na ňom bola závislá. Nadávala som si za to, že som stratila hlavu a musela sa spoliehať naňho.
"Volám sa Rose," povedala som a dodala: "A môžeš mi kľudne tykať."
"Moje meno je Arelan, je mi potešením, že ťa konečne spoznávam," predstavil sa. Táto situácia bola vzhľadom na okolnosti smiešna, no musela som niečo robiť. Nejak si zamestnať myseľ.
Niečo som počula. Bolo to niečo ako šumenie v ušiach, ktoré sa postupne premenilo na zvláštne šepkanie.
´Asi mi už vážne preskakuje,´ potriasla som hlavou a hlasy zmizli.
"Je ti niečo?" spýtal sa ma Josh. Vtom sme začuli desivý, po krvy bažiaci rev bojovníkov, ktorý bolo počuť hneď pred stanom. Všetci sme zmeraveli. Prebojovali sa až k strážcom a všetkým bolo jasné, že je len otázkou času, kedy sa prebojujú až do stanu.

Rose

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Veri <3 Veri <3 | Web | 28. září 2012 v 15:21 | Reagovat

Tak napínavé. Na toho mimotauruse se těším taky dost. Jsem zvědavá jak to krucinál dopadne :-)

2 Teryii Teryii | Web | 2. října 2012 v 21:14 | Reagovat

Aaaaaaaaaa, utekajteee! :D :D
Alebo bojujteee! Ale nech všetci prežijú! Sakra, musím čítať ďalej, nevydržím :D :-P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama