Valhala... volanie krajiny súmraku - kapitola deviata

12. srpna 2012 v 14:53 | Rose |  TU
Isto ste zvedaví, čo sa dialo s Joshom. Nuž, práve spal, keď ho Jo premiestnila. Vytratil sa bez toho, aby si to niekto všimol. Zmizol z rodinných fotografií, školských záznamov, z myslí rodiny a známych. Ako keby nikdy neexistoval.

Verte či nie, ten najhorší pocit na svete je vedomie, že niekde existujú všetci vaši blízky, no nepamätajú si vás. Vy na nich spomýnate so všetkou láskou a oni si žijú ďalej svoj život, ako keby sa nikdy nič nestalo. Ako keby ste nikdy nevstúpili do ich života. Z jednej strany je to dobre. Aspoň viete, že netrpia. No z tej druhej - musím povedať sebeckejšej - stránky ste smutný a sklamaný. Trhá vám srdce, že vás už nemilujú ani vlastný rodičia.
Tieto pocity prežíval Josh v čase, keď sa Rose prebudila. Ležal v pridelenom stane, pozeral na zelené plátno nad sebou a snažil sa usporiadať všetky svoje myšlienky. Už si pamätal na Jo. Aj na Rose. Títo dobrí ľudia - no, skôr bytosti - mu všetko vysvetlili. Od zmiznutia dievčat až po jeho vlastné. Stále si hovoril, že sa mu to len zdá. Že je to iba sen. No sen to nebol, a on to niekde v hĺbke duše vedel.

Jo počula hlasy. Veľa hlasov. Šepkali niekde v kútiku jej hlavy. Hovorili jeden cez druhého, všetky jej chceli niečo povedať, no ničomu z toho nerozumela. ´Nerozumiem vám, pomalšie!´ chcela na nich zakričať, no keď otvorila ústa, namiesto slov z nich vyšla striebristá žiara. S ňou ako keby odišla aj časť jej síl. Posledné čo počula boli tie zvláštne hlasy. Jednohlasne jej pošepkali: "Jedného dňa to pochopíš. Vitaj medzi nami. Spi." Potom sa prepadla do tmy. Čiernočiernej tmy.
A potom prišlo precitnutie. Otvorila oči a... videla. Nebolo to normálne videnie. Teraz svet vnímala v úplne iných farbách. Cítila všetky pocity sieludov v tábore, ich starosti, smútok, ale aj radosti. Vedela ktoré ich priania sa vyplnia a ktoré nie. V žilách, v celej jej bytosti prúdila sila.
"Vitaj Josette. Vitaj, štvrtá veštkyňa z iného sveta," preniesla slávnostne žena sediaca pri jej posteli. Keď sa na ňu Jo zahľadela, ostala mierne v šoku. Mala nádherné strieborné vlasy, v ktorých hrali odlesky azúrovo modrej a zelenej. Jej oči boli zelené, no zrenička bola lemovaná strieborným pásikom. Vyzerala na dvadsaťdeväť, možno tridsať a bola nádherná. Usmiala sa nad jej ohromením a prehovorila zamatovým hlasom : "Netvár sa tak šokovane. Volám sa Elain a som veštkyňa rovnako ako ty."
Keď si Jo uvedomila význam jej slov, ostala v šoku. ´Aj ja tak vyzerám? Čo sa to so mnou stalo?´ hovorila si a Elain, ako keby počula jej myšlienky, prehovorila : "Upokoj sa dieťa. Premenila si sa na sieluda. Si oficiálne valhalčanka. Gratulujem." Jo po jej slovách prepadol zvláštny pocit. Pocit celosti, slobody, moci a zvláštneho šťastia. Mala pocit, že konečne niekam patrí. A - ako neskôr sama povedala - bol to ten najkrajší pocit aký kedy zažila. Najkrajší na svete.

Rose

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Teryii Teryii | Web | 17. srpna 2012 v 8:51 | Reagovat

Ooo O_O Dobrý, ty vole :D Pekne pekne.. Chcem vedieť ako vyzerá Jo! :D :D Posledná časť už čakááá :D :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama