Valhala... volanie krajiny súmraku - kapitola desiata - 2. časť

17. srpna 2012 v 16:55 | Rose |  TU
Rose nebola jediná ktorá trénovala a zlepšovala sa. Jo bola pohltená do svojho náročného tréningu minimálne rovnako, ako jej kamarátka. Zistila, že sila ktorá v nej prúdi a ktorá sa jej na začiatku zdala taká úžasná, ju pohlcuje. Pohcuje keď jej je príliš veľa.


"Všetko má svoju cenu. Toto je cena za moc. Ak nebudeš viužívať mágiu, postupne ťa pohltí a ty buď zomrieš, alebo sa zblázniš," povedala jej Elain. Boli trochu ďalej od všetkého huriavku tábora, stáli na okraji lesa. Pred nimi sa rozprestierala celá nížina, sieludi sa hmýrili všade ako mravce.
"V prvom rade musíš prestať vnímať čas. Je to iba vymyslený pojem, nič neznamená. To si uvedomujú všetci dlhovekí sieludi. Sadni si a počúvaj." Jo ju poslúchla, sadla si do tureckého sedu a započúvala sa do ticha. Bol vrchol leta, v ovzduší bolo cítiť, že sa blíži jeseň. No napriek tomu bolo počuť vtáky, štebotali jeden cez druhého, prekrikovali sa a spolu vytvárali melódiu ktorá na prvý pohľad nedávala žiadny zmysel. V diaľke bolo počuť zurčanie potoka, z lesa praskot dreva a šum vetra v korunách stromov.
"Čo počuješ?" spýtala sa Elain.
"Prírodu?" odpovedala trochu zmätene Jo.
"Správne. A cítiš z nej prúd času?"
"Áno."
"Správne. Všetko okolo nás dýcha. Žije. Rodí sa, prežíva svoj život a na koniec umrie. Všetci jedného dňa umrieme. Keď nadíde náš čas. Rozdiel medzi dlhovekými a krátkovekými sieludmi je v tom, že dlhovekí si vyberajú kedy zomrú. Ak cítia že nadišiel ich čas, poberú sa k bohyni Lindariel na večnosť. Krátkovekí zostarnú a zomrú."
"Ale, je to prirodzené? Teda, že niekto žije tak dlho a iný tak krátko. A môžu sa to naučiť všetci?" Jo mala plno otázok a Elain poznala odpovede.
"Áno, je to prirodzené. Nenadobudli sme túto schopnosť nejako umelo. Proste sme sa to naučili. Naši predkovia boli smrteľný, no uvedomili si, že čas v ich živote nehraje žiadnu rolu. A ak naňho zabudnú, prestanú ho vnímať, budú môcť umrieť kedy budu chcieť. Samozrejme za predpokladu, že ich nikto nezabije. Túto schopnosť sme nadobúdali mnohé veky. Bol to dar od bohyne. A ak mám odpovedať na tvoju druhú otázku, tak poviem áno. Môžu sa to naučiť všetci. Aj tý ktorý to nevedia. No nebude to hneď. Ak sa to začnú učiť teraz, možno deti ich vnúčat budú môcť nadobudnúť nesmrteľnosť."
"A ako dlho trvá tá nesmrteľnosť," spýtala sa Jo. Elain sa usmiala a milo povedala :"No čo myslíš, dieťa?" keď videla Join ohromený výraz, rozosmiala sa.
"Ale v dnešnej dobe nežije nikto kto by bol starší ako jedno tisícročie. Najstarší sielud sa rozhodol zomrieť keď mal dvetisíc tristo rokov. Ešte nieje nikto, kto by sa rozhodol žiť večne. A nikdy nikto taký nebude. Ver mi, skôr či neskôr sa život zunuje každému. Každý raz zatúži po pokoji a lone Bohyne. Po svojom domove."
Jo bola ohromená. Nevedela si ani predstaviť bytosť, ktorá by mala tisíc rokov. Bolo to strašidelné a vzrušujúce zároveň. Po chrbte jej behali zimomriavky pri predstave toľkých poznatkov ktoré by mohla získať. No zároveň vedela, kedy by sa rozhodla zomrieť. Určite vo chvíli, kedy by posledný krát vydýchol Josh. Predstava že by ho prežila a musela žiť bez neho bola strašná.

"Podstatou meditácie je ponoriť sa do svojho vnútra. Odtrhnúť sa od fyzického tela a putovať ríšou myšlienok a nesplnených snov. Nájsť v sebe svoju skrytú podstatu a porozumieť si. Tak porozumieš Vesmíru a spojíš sa z Bohyňou. Budeš vedieť lepšie ovládať svoju moc, svoje nálady a celkové vyžarovanie. Stačí sa len uvoľniť a na všetko zabudnúť," vysvetľovala Elain a pomali sa poberala preč.
"A pamätaj, ak zabudneš na čas, naučíš sa ovládať svoj život."
Odišla. Nechala Jo samu so svojími zmätenými myšlienkami a pocitmi. Hoci sa snažila urobiť čo jej Elain kázala, nemohla sa prestať ošívať. Zdalo sa jej nemožné prestať myslieť. Čím viac sa o to snažila, tým viac myšlienok jej prúdilo hlavou.

Elain sa objavila o pekných pár hodín neskôr. Slnko už zapadalo za kopce a obzor sfarbilo do krásnych odtieňov ružovej a oranžovej. Jo tú nádhernú scenériu pred sebou vôbec nevnímala. Zadok ju bolel od dlhého sedenia na tvrdej zemi a od podráždenia sa jej chcelo plakať. Elain to na nej videla. A Jo zas videla sklamanie v Elainej tváry a zahanbila sa. Vedela že sa môže snažiť viac. Do teraz jej išlo všetko, no s týmito vecami mala problémi.
"Zajtra budeš tiež meditovať. A aj pozajtra ak to bude nutné. Až kým si neuvedomíš tú nádheru ktorá sa okolo teba odohráva," povedala Elain a obe sa pobrali späť do tábora. Protestovať alebo ospravedlňovať sa bolo zbytočné, to Jo vedela, no predsa sa ospravedlnila.
"To je v poriadku, dieťa, nečakala som že ti to pôjde hneď. Na takéto veci treba čas," upokojila ju Elain.
Keď sa rozlúčili, Jo zmizla vo svojom stane. Bolo jej strašne ľúto že už nebýva spolu s Rose, aspoň by sa mala s kým porozprávať, no Elain trvala na tom, že ju nesmie nič rozptyľovať. Potrebovala sa toho naučiť tak veľa za tak krátku dobu. S ťažkým povzdychom si ľahla na posteľ v očakávaní ďalšieho namáhavého dňa.

Rose

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Dan Dan | E-mail | Web | 17. srpna 2012 v 19:31 | Reagovat

Ahoj, na blog som pridal novú časť, takže ak by si chcela, môžeš sa prísť pozrieť ;) prepáč, že som teraz tvoje nečítal ale nemal som nejako čas a ani chuť :( možno si si všimla, že nejaký ten čas nepribúdali nové články :D s pozdravom Dan

2 Teryii Teryii | Web | 18. srpna 2012 v 22:00 | Reagovat

Pekný pohľad na zážitky Jo :-) Dobre si to urobila, že si sa povenovala aj jej :-)
Bude to pre ňu určite všetko ťažké, no ona to zvládne, verím tomu ;-)
No a dúfam, že Josh nezomrie tak skoro, lebo Jo by bolo škoda :-D
Hmm, a ešte jedna vec.. Elain je tvrďaska :D :D
Tak dík za novú časť :-)
Teryii

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama