Valhala... volanie krajiny súmraku - kapitola tretia - 1. časť

9. července 2012 v 22:17 | Rose |  TU
Prebudilo ma slnko ktoré mi svietilo priamo do očí. Pohla som sa a do chrbta mi vystrelila ostrá bolesť. V hlave mi hučalo a bola som celá dolámaná. Nikdy by som neverila ako mi bude chýbať moja posteľ. Dovliekla som sa k rieke a umyla sa. Jo ešte spala, prišla som k nej a zatriasla ňou.

"Jo, vstávaj, musíme ísť," povedala som podráždene po piatich neúspešných pokusoch zobudiť ju normálne.
"Fajn, fajn, už vstávam," zamrmlala ospalo a začala sa pomaly dvíhať zo zeme. Zjedli sme posledné zvyšky nazbiezaných bobúľ a vydali sa na cestu.


"Rose, vidíš to?" spýtala sa ma Jo nadšene po hodine predierania sa lesom.
"Čo?"
"Pozri, stromy začínajú rednúť!" povedala. Vtedy som to videla už aj ja. Les sa mi už nezdal taký hustý a svetlo už nebolo iba zelené. Vedela som že by som mala byť rada, ale zmocnil sa ma veľmi nepríjemný pocit. Obzrela som sa a v diaľke som zbadala postavu zahalenú v plášti. Skôr ako som sa na ňu stihla poriadne pozrieť, zmyzla v tieni stromu.
"Jo, niečo nás sleduje, niečo tam je!" povedala som stíšeným hlasom v ktorom mi zaznela panika a strach. Hnevala som sa sama na seba, chcela som ostať pokojná, ale nervy som mala pekne napäté. Jo sa obzrela a zmätene sa na mňa pozrela.
"Nič, tam nie je, to sa ti určite iba zdalo," upokojovala ma. Opäť som sa obzrela, no tento krát tam nič nebolo. ´Asi už začínam šalieť´ pomyslela som si zmätene.

´To bolo tesné,´ pomyslela si Liassa a uľahčene si vydýchla. Čím viac stromy redly, tým mala väčší problém zostať nenápadná. ´Budem sa im musieť ukázať,´pomyslela si zachmúrene. "Večer," povedala rozhodne a ponorila sa do dôverne známych tieňov.

Celý deň sme putovali ďalej a čoraz viac sme sa vymotávali z hustého spletenca konárov a lístia. Pred večerom sme sa zastavili pri rieke. Po ceste sme nenašli nič, čo by sa dalo zjesť. Boli sme vyhladnuté a unavené.
"Rose?" oslovila ma Jo keď sme si našli celkom mäkké miesto na ktorom by sa dalo vyspať. Bolo to iba popadané lístie, ale vždy lepšie ako tvrdá zem. Radšej som ani nemyslela na to, aké chrobáky sú tam zahrabané, chytila by ma panika. Fuj, nenávidela som hmyz.
"Hmm?" zamrmlala som zasnene.
"Mám pocit, že nás niekto sleduje," povedala pošepky. Okamžite som spozornela a nastražila uši. Začuli sme šuchot lístia a kroky ktoré sa k nám pomali približovali. Chytila som konár ktorý mi ležal pri nohách a čakali sme. Po chvíli napätia sa pred nami objavila útla postava. Postava v plášti. ´Tak predsa som nemala halucinácie,´ pomyslela som si. Bola som rada že sa ten ´niekto´ objavil, aspoň sme vedeli, že v tomto svete nie sme samé (a bol to nenávratný dôkaz že hlavu mám ešte v poriadku), no mala som strach. Strašný strach. V hlave mi znela jedna veta stále dokola a dokola: ´Prosím nech je dobrý. Ach, prosím, prosím!´
Prvá sa spamätala Jo.
"Kto si? Čo chceš?" zakryčala.
Postava na miesto odpovede siahla pod plášť a vybrala dve ulovené ryby.
"Som priateľ, nemusíte sa báť, chcem vám pomôcť," ozval sa spod kapucne dievčenský hlas. Bol to príjemý mezosoprán, v ktorom sa ale ozývalo zvláštne chrčanie. Bolo to skoro ako pradenie mačky.
"Zlož si kapucňu, chceme ti vidieť do tváre," povedala som obozretne. Dievča si odovzdane vzdychlo, ryby položilo na zem a zložilo si plášť.
Pohľad ktorý sa nám naskytol mi na pár sekúnd vyrazil dych. Dievča malo príjemú okrúhlu tvár s veľkými, srnčími, jantárovými očami. Na lícach a malom nose mala jemné pehy. Vlasy mala svetlé, orieškovo hnedé a brčkavé, siahali jej po lopatky. Mala možno sedemnásť, rovnako ako my, ale mala malú, útlu postavu. A tu končila podobnosť s človekom. Z vlasov na hlave jej trčali mačacie uči. Na okrajoch líc mala jemné chpy, ktoré jej vyrastali aj na chrbte a pokračovali cez ruky, boky až po pás. Uchránená bola len hruď a brucho. Na miesto nôh mala mačacie labky. Srsť bola rovnakej farby ako vlasy, ale tiahli sa po nej čierne pruhy. Vyzerala ako tiger v ľudskej podobe. Okolo hrude a drieku mala opásanú látku a spod nej vykukoval dlhý chvost. Bola nádherná, no zároveň aj divá a vznešená. Vyžaroval z nej rešpekt. Uverili sme jej že nám nechce ublížiť. S úškrnom som si pomyslela že sa správa skôr ako mačka než tiger. Stále som si ale uvedomovala, že sa môže premeniť na krvilačnú beštiu. Dievča sa na nás usmialo a vrhlo na nás priateľský pohľad.
"Volám sa Liassa, ale volajte ma Lia."

Rose Usmívající se

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Teryii Teryii | Web | 9. července 2012 v 22:54 | Reagovat

Tak toto bolo dobré 8-O Nečakala som že sa z toho vykľuje toto.. Takto som asi vyzerala : O_O :D :D
Tigre? :-) Zaujímavé :-) Milujem takéto mačkovité šelmy, veď sa objavia a aj objavujú v mojej poviedke ;-)
Táto časť bola super :-P Pekne si ju opísala, vedela som si ju hneď predstaviť ;-) Hmm, hádam má aj mačacie oči? :-P To by bolo super ???
No a..ty vieš čo :-D Nová časť u tim momence takoj :-D Vychodňarka sa ozvala :D Dúfam, že nepotrebuješ preklad :D Keď hej, ozvi sa :-D
Tak ďakujem, že si nakoniec pridala už dnes časť ;-)
Stálo to za to :-)
Teryii

2 Rose Rose | Web | 9. července 2012 v 22:59 | Reagovat

[1]: Ďakujem za pochvalu, ďalšiu časť sa budem pokúšať nahodiť už zajtra :-D  A neboj, preklad nepotrebujem, z východu som aj ja :-D ;-)

3 Teryii Teryii | Web | 10. července 2012 v 13:47 | Reagovat

Ahoj :-) Na blogu je nová časť ;-)
Dúfam, že prídeš :-D
Teryii

4 Dan Dan | E-mail | Web | 23. července 2012 v 1:41 | Reagovat

No, veľmi sa mi páčilo ako si opísala Liassu ;) vďaka opisu som si ju vedel úplne predstaviť, čo je pre mňa odsť dôležité :) miluej opisy :) je to veľmi dobre napísané, no trochu mi vadila tá jednoduchosť..."Jo, niečo nás sleduje, niečo tam je!"...a o pár riadkov tá istá situácia bez zmeny - "Mám pocit, že nás niekto sleduje," povedala pošepky...inak sa mi to páčilo :P s pozdravom Dan :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama