Valhala...volanie krajiny súmraku - kapitola prvá

7. července 2012 v 12:46 | Rose |  TU
Takže..... zverejňujem pokračovane príbehu. Názov som už vybrala, takže len tak pre info, článok s názvom Prológ ktorý bol uverejnený pred týmto, patrí k tejto poviedke. Dúfam že sa bude páčiť..... a komentíky potešia autora ktorého to povzbudí k ďalšiemu písaniu Mrkající Za prípadné gramatické chyby sa ospravedlňujem.



"Myslíš že to víde?" opýtal sa ma Josh a ja som sa strhla. Spýtavo som sa naňho pozrela a on nasadil svoj otrávený výraz. "Kašli na to, neodpovedaj, vidím že si bola zase mimo." V školskej jedálni bol ako vždy veľký hluk, ale to nebol dôvod mojej nepozornosti. Už od malička som bola iná ako moji rovesníci. Mala som svoj vlastný svet, kde som sa stratila aj na niekoľko hodín denne. Teraz keď som staršia, to je trochu lepšie, ale stále mám občasné "výpadky reality", ako to nazýva Josh. Ospravedlňujúco som sa zahľadela na svojho kamaráta (jediného kamaráta ktorého mám). V jeho hnedých očiach som zazrela podráždenie, ktoré v zápätí vystriedal súcit a pochopenie. "Neospravedlňuj sa. Dnes ale šoférujem ja," zase sa vátil k svojmu hravému, jemne ironickému tónu hlasu. "Tak na to zabudni, po včerajšku ti nezverím ani bicykel. Išiel si tak rýchlo, že som skoro pustila do gatí." So smiechom sme sa pobrali do triedy. Celý čas som mala taký zvláštny pocit, že nás niekto sleduje. Nervózne som sa zasmiala na svojej hlúposti. ´Spamätaj sa, Rose! To je zase tá tvoja bujná fantázia,´ okríkla som sa. Vtedy som ešte netušila, že môj pocit bol správny. Z neďalekého tieňa nás pozoroval pár tmavých očí.

"Prepáč, ale dnes s tebou ísť nemôžem, som po škole," oznámila som po skončení poslednej hodiny Joshovi. "Ak chceš, zober si auto." Josh si rukou pehrabol svoje svetlé, pieskové vlasy a zaškeril sa na mňa. "To je v pohode, nenechám ťa predsa ísť peši. Ale mám to u teba, teraz musím ísť autobusom." Za nami sme začuli chichot a známy podpichovačný hlas. "Dvojica trkvasov si plánuje rande?"
"Nechaj ich, Sydney, poďme preč," ozval sa hlas o niečo príjemnejší ako ten prvý. Pri jeho zvuku Joshom trhlo, zbledol a hneď na to očevenel ako paradajka. Popri nás prešli dve dievčatá, roztlieskavačky, hviezdy školy. Prvá, Sydney, bola modrooká blondýnka so vzdorovito vystrčenou bradou a pohŕdavým, ľadovým pohľadom. Druhá, Josette, bola vysoká, tmavá hnedovláska, s očami čierymi ako dva uhlíky. Vlasy mala ostrihané na krátko a vyzerala celkom priateľsky. Keď okolo nás prechádzala, vrhla na nás ospravedlňujúci pohľad. Všimla som si, že keď pozrela na Josha, očervenel ešte viac. Hľadel za ňou zasneným pohľadom až kým nazahli za roh. "Máš zaujímavý odtieň, ako keby si práve dobehol maratón", podpichla som ho a on si iba niečo zahundal popod nos. "Už musím ísť", zamrmlal a odišiel skôr ako som stihla čokoľvek povedať.

"Meškáte slečna Edyleidová", vybafol na mňa učiteľ keď som vošla do triedy. Zahundrala som ospravedlnenie a za sprievodu učiteľovho otráveného pohľadu som si sadla do zadnej lavice. "Prisahala by som že tu mám byť o piatej. Úžasné Rose, zase si za magora," hundrala som si sama pre seba keď som si vyťahovala z tašky knihu. Zrazu sa ozvalo hlasné buchnutie dverí pri ktorom všetci v miestnosti podskočili. Do triedy s hlasným dupotaním pribehla, na moje veľké prekvapenie, ďalšia oneskorená študentka. "Ospravedlňujem sa, pán Glasgow, ale úplne som statila pojem o čase", začala sa holivo ospravedlňovať, zatiľ čo učiteľ na ňu pozeral naštvaným pohľadom. ´Keby tak oči mohli zabíjať,´ pomyslela som si a uškrnula som sa. "Slečna Omansová, ste už druhá študentka ktorá mešká. Zostanete tu spolu zo slečnou Edyleidovou o hodinu dlhšie. Teraz si prosím sadnite na miesto." Dievča sa otočilo učiteľovi chrbtom a ja som sa jej zahľadela do očí. Josette. Uškrnula sa na mňa a sadla si vedľa mňa. "Ahoj," obátila sa ku mne s úsmevom. "Ty si Rose, však?"
"A ty si Josette."
"Len Jo," opavila ma, opäť sa na mňa usmiala a po učiteľovom naštvanom "Ehhmm!" sa otočila do predu. ´Na to že je roztlieskavačka je vážne milá. Toto bol jasný dôkaz že predsudky nie sú mierené len proti šprtom ale aj proti roztlieskavačkam a športovcom. Veď, nikto nie je bezprostredne zlý alebo dobrý,´pomyslela som si s úsmevom a náhle ma prepadla myšlienka, ktorá bola tak absurdná až bola vtipná. Byť po škole možno nebude až také strašné.

"Tak, dámy, na budúce si nastavte budíky aby ste nezabudli prísť niekde včas," prerušil učiteľov hlas ticho ktoré vládlo v miestnosti. "Zbaľte si veci, môžete ísť domov," dodal a v zápätí vypochodoval z miestnosti. S Jo sme sa na seba pozreli a začali sa smiať. Poslednú hodinu sme si posielali lístočky, ktoré si náš otravný (a asi aj slepý) učiteľ nevšimol.
"Vážne máš rada Evanescence?" spýtala som sa Jo už asi po stý krát.
"Čo je na tom také nepochopiteľné? Nechápem čo si si myslela. Že počúvam iba tie dievčenské, presladené balady?" odpovedala mi na otázku otázkou. Už som otvárala ústa že jej odpoviem, keď ma zrazu prepadol zvláštny závrat. Zatackala som sa a rýchlo si sadla na stoličku. Keď sa mi ako-tak prestala krútiť hlava, pozrela som sa Jo do tváre. Mala ju bielu ako krieda a tak isto ako ja, sedela dezorientovane na stoličke. Vzduch sa chvel napätím a bol nabitý elektrinou, ako pred búrkou. Zvláštne nutkanie ma prinútilo zodvidnúť ruku a vstať. Ani som sa nenazdala a stáli sme s Jo oproti sebe. Ruky sme mali vysteté a dlaňami sme sa takmer dotýkali. Vzduch medzi nami sa zachvel a zhustol. Miestnosť okolo nás sa začala krútiť. Zem sa mi statila spod nôh a ja som mala pocit že sa vznášam. Jo vznášajúca sa oproti mne mala v očiach asi rovnaký vystrašený výraz ako ja. Náhle som stratila vedomie. Posledné čo som uvidela bol môj vlastný strach v očiach Jo.

Rose

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Teryii Teryii | Web | 7. července 2012 v 9:20 | Reagovat

Prológ a táto časť sú naozaj super :) Som zvedavá, čo sa z toho vykľuje :) Vyzerá to zaujímavo a určite prídem čítať ďalšie časti ;) Nemám ani potuchy, čo to môže byť za "neviditeľnú silu", ktorá ich pohltila, ale celkom sa na to teším :D Dúfam, že čoskoro pridáš novú časť :)
A neviem, či spriateľuješ, ale veľmi rada by som sa spriatelila, pretože aj ja píšem poviedku, ktorú by som chcela zdieľať s vami ostatnými, t.j. so "spisovateľmi" :) Chodím po takýchto stránkach, čítam poviedky a komentujem, tak dúfam, že aj ty sa prídeš pozrieť na môj blog a okomentuješ mi aspoň jednu časť poviedky :) Aj keď vieš, že by som bola rada, keby si si ju prečítala celú ;) Veľmi by som sa tešila :) Zatiaľ to čítal iba jeden človek, moja sesterská stránka a jej majiteľ Dan :) Asi ho poznáš ;)
Teším sa na teba :)

Teryii

2 Dan Dan | E-mail | Web | 7. července 2012 v 13:17 | Reagovat

Hm, dá sa na to povedať niečo iné ako "Super" ? :) máš sobrý štýl písania´, je to pútavé, a priznám sa ti, že som to od toho nemohol odtrhnuť oči ;) vážne ;) veľmi zaujímavo napísané :) jediná vec, na ktorú by som chcel niečo podotknúť je tá, že by bolo lepšie ak by si dávala odseky :) pri priamej reči :) bolo by to priehľadnejšie :) no to je len detail, pretože ma to upútalo tak, že som si to všimol až v polovici :D chcem sa spýtať, či by si nechcela naše blogy spriateliť :) s pozdravom Dan :)
PS: Píš pokračovanie. Určite si ho prečítam :) Teším sa :)

3 Dan Dan | E-mail | Web | 7. července 2012 v 14:16 | Reagovat

To ma teší :) ak chceš môžeš použiť aj klikačku :) pridám si ťa :)

4 Rose Rose | Web | 7. července 2012 v 14:19 | Reagovat

[3]: Aj mňa teší :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama