Zberateľka kostí

1. srpna 2011 v 17:57 | Rose |  Jednorázovky
Rozhodla som sa, že vám tu hodím jeden z mojích príbehov. Nieje to síce nejaké spisovateľské veľdielo, ale snáď sa bude páčiť Smějící se. Je to taká mini jednorázovka... Prosím píšte komenty...



Prechádzala som sa temnou uličkou a okolo mňa sa šíril odporný zápach z neďalekého kanála. V diaľke som počula zúrivé trúbenie áut, hučanie motorov a živé rozhovory ľudí. Bola neskorá noc, mesto žilo svojím nočným životom, všetko bolo tak, ako má byť. Za pár hodín bude svitať. Svojim šiestym zmyslom som ale niečo spozorovala. Vzduch okolo mňa zhustol, niečo sa blížilo. A to "niečo" nebolo ani zďaleka dobré. Mala som nepríjemny pocit, že ma niekto sleduje. V mojej mačacej podobe som sa nemusela báť zvedavých pohľadov ľudí, ale citlivejší alebo nebezpečnejší pozorovateľ by ma mohol odhaliť. "Premeň sa a bojuj ty suka!" Počula som spoza chrbta a srsť na šiji sa mi naježila. Tak predsa ma našli! Otočila som sa a v tieni uličky som zbadala nepatrný pohyb. Zasyčala som a premenila sa do svojej ľudskej podoby. Z tieňa vystúpil odporne zapáchajúci muž, škeril sa od ucha k uchu a oči sa mu nebezpečne leskli. "Tak predsa sme vás našli, princezná." S týmito slovami sa na mňa vrhol. Aj ja som sa uškrnula a vyskočila som na neďaleký poklop kontajnera. Muž ma ale poranil dýkou, ktorú držal v ruke. Keď si uvedomil čo sa stalo, kyslo sa na mňa uškrnul. "Tak predsa vás aj niečo naučili. Budem vás čakať." A na moje prekvapenie sa s týmito slovami vyparil. Nedokázala som sa premeniť, bola som príliš oslabená z rany ktorú na mojom ramene zanechala dýka. Pomalým ľudským krokom som sa pobrala nájsť nejaký úkryt. Schovala som sa za roh ďalšej uličky a začala si prezerať ranu. Nebola hlboká, bol to iba škrabanec ako som si prekvapene uvedomila. To, že ma tento škrabanec dokázal oslabyť na toľko, aby som sa nedokázala premeniť, mohlo znamenať len jednu vec. Označili ma prekliatym nožom. "To je zlé..." Povedala som si z povzdychom. Celý život som sa bála iba tejto udalosti. Nechápala som, ako sa to mohlo tak náhle stať. Kvôli tomuto som utiekla z domu, nebola som tam v bezpečí. Z hrôzou som si uvedomila že od teraz je môj osud spečatený. Keď príde čas, stanem sa "Zberateľkou kostí". Pravdepodobne sa pridám k tomu chlapíkovi ktorí ma dnes označil a spolu budeme zabíjať "osvietených ľudí". Ľudí ako som ja. "Nie, to sa nesmie stať. Budem bojovať." Zašepkala som si sama pre seba. Zaťala som zuby a vstala som. Bez najmenšieho poňatia o budúcnosti som sa vybrala vpred. Nevedela som, čo sa zo mnou stane keď sa premením. Vedela som iba jednu vec. Budem proti tomu bojovať a nepoddám sa osudu. Už od malička bola mojou najsilnejšou vlastnosťou vytrvalosť, vždy keď som si niečo zaumienila, aj som to dosiahla. Niečo také ma ani náhodou nezmení. Mojim neochvejným presvedčením ale zatriasla vlna strachu. Čo ak sa mi to nepodarí? Túto myšlienku som ale okamžite zamietla. Podarí sa mi to. Musí sa mi to podariť. Z odhodlaným výrazom som kráčala v ústrety vychádzajúcemu slnku.

Rose Líbající
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 vestec vestec | Web | 12. ledna 2012 v 15:38 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

2 Dan Dan | E-mail | Web | 3. července 2012 v 1:19 | Reagovat

Super ;) dokonalé ;) nič viac sa nedá dodať ;) rád si prečítam ďalšie tvoje poviedky, len ich sem pridaj ;) a moje pozvanie na blog si už dostala ;) s pozdravom Dan ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama